Sebavedome a rázne. Krok po kroku som prekračoval prekážky a odstrkoval nabok všetko, čo zavadzalo. Keď bolo treba, zvýšil som hlas a inokedy zaryto mlčal.
Počúval som len vlastné slová a vlastnú pravdu som povýšil nad všetky pravidlá.
Raz som začul tichý plač, ale nemal som čas sa obzrieť. Raz som videl na okraji cesty žobráka s natiahnutou rukou a s opovrhnutím som odvrátil zrak. Inokedy dieťa, ufúľané a sopľavé a ešte bolesť v očiach chudobnej stareny.
Na ceste vpred som nemal čas.
Potom som uvidel krv na vlastných rukách. Striasol som sa a za opasok si založil zbraň. Obul som si obuv ešte pevnejšiu a na uši založil slúchadlá. Sladká hudba sa stala mojim obveseľujúcim i zúfalým spoločníkom. Život bol predo mnou okolo mňa i vo mne a veselo som si popiskoval najnovšie hity.
Plynuli roky a moje kroky akosi stratili rytmus. Nohy som dvíhal čoraz ťažšie a ťažšie a rukami rozhŕňal čoraz spletenejšie situácie. Niekedy som zúfalo sekal okolo seba a inokedy rukami vyťahoval unavené nohy z neriešiteľnej lepkavej hmoty. Svaly zoslabli a pesničky sa zunovali. Potom som uvidel nemoc na vlastnom tele. S odporom som prehĺtal horké tablety a s bolesťou preväzoval hnisavé rany. Nakoniec som stratil dych.
Ostal som stáť.
Po kolená v bahne a sám. Pri pokuse o ďalší krok som padol na kolená. Už som nevládal ďalej. Mal som len ruky natiahnuté vpred.
Na okraji cesty bola vyblednutá tabuľa s číslom: 45 km.
Zložil som slúchadlá, utrel si špinavými rukami oči a pomaly so strachom sa otočil dozadu.
Zhrozene som sa chvíľu pozeral a potom sklopil zrak.
Stáli tam moji najbližší, pre ktorých som tak bežal, až som ich nevidel. Stáli tam slabí, ktorých som nepozdvihol, chorí ktorých som nenavštívil a starí, ktorým som nepomohol. Stáli tam tí, ktorých som nechcel na ceste za svojim sebectvom vidieť. Videl som vo vetre povievajúce nite priateľstiev, ktoré som sám roztrhal. Videl som pošliapané zbierky zákonov, detské i žiacke knižky, pozlátka od čokolád a napokon i rozhádzané fľaše alkoholu.
Bolo ticho.... dlhé ticho,
iba v mojom vnútri hučala lavína výčitiek, ľútosti a hlboký pocit viny.
Vtom som zacítil vedľa seba pohyb. Postavil som sa s námahou a zdvihol zrak. Vedľa mňa stála moja žena. Riflí sa jej držali dve aj moje deti. Podávala mi ruku so slovami : „začneme znova..."
Ja ticho šepkám : „ Odpusť" .....